Kniha je moja láska

Ako niekto sa narodíme a potom sa z nás niekto stane. Niekdy to býva tak, že sa už narodíme tým, kým sa vlastne musíme stať a niekedy zas z nás vyrastie človek, ktorým by sme nikdy netušili, že raz budeme. Život je v mnohých ohľadoch taký zložitý a často si kladieme otázku, že prečo by to tak malo byť. Aj keď máme vlastne len dve možnosti: buď to bude tak, ak9mchcem ja alebo sa stane to, čo odo mňa chcú resp. očakávajú druhí. A možno v tej jednoduchosti sa nachádza zložitosť života. Myslím, že takto nejako zamýšľali aj hlavní protagonisti tohto príbehu. Ak čakáte nejakú prešpekulovanú fabulu, musím vás sklamať. Dej je veľmi jednoduchý a celkom predvídateľný, takže sa nemusíte báť, že sa stane niečo neočakávané. Už v úvode je jasné, kto a s kým a prečo... Nemám toto veľmi rada, lebo to značne ohraničuje pole pôsobnosti mojej fantázie, ale ako rozbeh po dlhej odmlke od kníh mi to vekmi dobre padlo.  Ani rozvoj hlavnej postavy nie je veľmi zrejmý. Eleonor je stále jednoduchou ...

Asi prvýkrát v živote som si dávala novoročné predsavzatia. A asi prvýkrát v živote som sa musela doslova dokopať k čítaniu. Beriem to veľmi smutne až tragicky, pretože ja som sa s knihou v ruke narodila. Neviem, ako je to možné (no dobre, viem, ale to nie je výhovorka), ale posledné dva roky boli veľmi ťažké. Veľa domácich povinností, materstvo a pod. To všetko môj čas vyplnilo natoľko, že som knihu čítala 20 mesiacov. Ja... Kto má pozná, nechápe... (Bola to kňiha o Kataríne Aragonskej, na ktorú sem ani nejdem hádzať recenziu, lebo za ten dlhy čas moje pocity a dojmy 6 knihy dávno vyprchali.) Stav veci sa teraz trochu upokojil a aj zdravotné problémy ma donútili zamyslieť sa nad tým, že svoje životné hobby úplne ignorujem a prišla otázka, či s tým niečo idem robiť. Výhovorka číslo jeden bola: Kedy? No naozaj neviem, čo k tomu povedať. Odhliadnuc od toho, že som chodila spávať o jednej ráno s viacerými budíčkami kričiacimi z postieľky vedľa mňa, nevedela som si predstaviť ten poko...