Preskočiť na hlavný obsah

Recenzia: Papierové mestá (John Green)


Ako som už veľakrát spomínala, mojím obľúbeným žánrom sú historické romány. Tak sa moji priaznivci mohli čudovať, keď som na sociálnych sieťach vyhlasovala, že čítam knižku Papierové mestá. Je niekoľko dôvodov, ktoré ma k tomu priviedli, ale je aj niekoľko takých, ktoré ma presvedčili o tom, že sa tak skoro k tomuto typu literatúry nevrátim.

Nakoľko som učiteľka na druhom stupni základnej školy a v budúcnosti by som si rada vyskúšala aj strednú školu, myslím si, že je tak trochu fér prečítať si niečo, čo oslovuje mladú generáciu čitateľov a nie im len podstrkovať povinnú literatúru a očakávať, že z nej budú nadšení. Preto som po knižke z vydavateľstva Yoli siahla. 

V podstate ide o veľmi plytký dej, v ktorom vystupuje Margo, ktorá sa tam skoro ani neukáže, ale  vždy v pozadí ovplyvňuje konanie ostatných postáv. Magro je obľúbené dievča na celej škole a patrí do "tých vybraných" sociálnych skupín, ktoré sa na strednej vytvárajú. Všetci ju majú radi, inšpiruje mnohých ostatných, ale sama so sebou nedokáže žiť. Autor nám už len tým, že jej meno sa spomína vždy s priezviskom a aj to priezvisko sa vždy vyslovuje s úctou,  ukazuje jej vplyv na rovesníkov. Ak ale ona ako literárna postava vplýva na rovesníkov čitateľov, je to veľmi smutné. Ja osobne ju považujem za jedno nevychované, "do kože nevtrepané" decko, ktoré nevie, ako by spríjemnilo život svojim rodičom. Myslí si o sebe, že je stredobod vesmíru a neexistuje pre ňu nikto iný. Jednoducho odignoruje maturitu (čo je, pán Green, naozaj veľmi výchovné ... sarkazmus) a odíde z domu bez jedinej stopy. Celý príbeh je vlastne o tom, ako ju partia chalanov hľadá. Pre mňa osobne nebude táto postava patriť k mojim obľúbeným.

Ja ani neviem, že čo pozitívne by sa z môjho uhla pohľadu dalo ku knihe povedať. Veľmi ma autor sklamal, nakoľko som od neho čítala knižku Na vine sú hviezdy, pri ktorej som plakala. Naozaj som čakala dych berúci príbeh, ktorý v pozitívnom slova zmysle slova chytí za srdce mnohých mladých ľudí a otvorí im oči. Ale očividne budeme podporovať u mladých ľudí depresie, pokusy o samovraždu, nedisciplinovanosť, neúctu k starším a podobne. Je mi veľmi nepríjemné, že niečo také musím o knihe napísať, ale ako niekto, kto príde denne do kontaktu so stovkou mladých žiakov, knihu odsudzujem. Myslím si, že pre nich existuje veľa inšpiratívnejších diel, ktoré môžu ich osobnosť pozdvihnúť.
Moje hodnotenie: neodporúčam

                    😊  -  -  -  -

Kategória: young adult
Počet strán: 292 s.
ISBN: 978-80-551-4540-2
Vydavateľstvo: Ikar

Knihu som kúpila v kníhkupectve Martinus.sk, môžete si ju zakúpiť TU.


Komentáre

  1. Já jí mám doma a úplně jsme na ni zapomněla. Viděla jsem film a líbil se i když byl děj opravdu takový o ničem. No uvidím, zda se mi kniha zalíbí nebo budu stejného názoru.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Minirecenzia: Ja, Mária Anoinetta (Juliet Grey)

Ženy zohrávajú v dejinách ľudstva veľkú úlohu. Keď sa tak nad tým zamyslím, nemám pocit, že by sme dokonca históriu neovládali... Nežné pohlavie malo aj napriek rôznym diskriminačným peripetiám dôležité slovo nie len vo vlastných rodinách, ale často aj v štátnických záležitostiach. Stať sa ale naraz dámou a kráľovnou je veľmi namáhavé. Vďaka Juliet Grey máme možnosť nahliadnuť do zákulisia "výroby" dospelej ženy z  mladého nevinného dievčaťa a následne jej uvedenie do veľkej spoločnosti a neskôr aj na trón Francúzska, krajiny, ktorá mala vždy obrovskú moc a to nie len v Európe. Z dieťaťa sa stáva manželka doslova rýchlosťou blesku a čitateľ sa len prizerá, ako sa dvanásťročný človiečik mení v dospelú osobu. Kniha nám odhaľuje aj mnohé historické súvislosti a približuje nám pravidlá panovníckeho dvora a dvornej etikety, pravidiel, ktoré sa mladá Toinette musí naučiť ako mantru. Pre mňa ako niekoho, kto v tomto smere nemá absolútne žiadne vzdelanie, bolo úžasné sledovať ...

Minirecenzia: Láska slečny Elliotovej (Jane Austenová)

Jane Austenová patrí k mojim obľúbeným autorom a nikdy by som nepohrdla knižkou od nej. Preto som sa veľmi potešila, keď som si pod vianočným stromčekom našla túto útlu knižku. Nechcem sa o nej veľa rozpisovať a pravdupovediac ani neviem, čo by som vám o nej povedala, aby som ju riblížila čo najvernejšie a nezaujato. Autorka je známa a uznávaná hlavne vďaka svojim majstrovským opisom a vykreslením charakterov postáv, ktoré sršia humorom a vtipnými poznámkami k jednotlivým udalostiam v deji. Z tohto hľadiska musím povedať, že nesklamala, naozaj som mala pocit, že vševediaci rozprávač. ktorého nám poskytla, nás bezpečne zaviedol do každého vzťahu, klebety, prostredia, minulosti... jednoducho, boli sme informovaní. Takže v tomto smere jej naozaj nemám čo vytknúť. Jemné vtipné postrehy z každodenného života na anglickom vidieku naozaj oceňujem a nakoľko ide o posledný dokončený román tejto autorky, som rada, že knižku vlastním, a to práve v okrasnom vydaní od vydavateľstva Slovart. ...

Recenzia: Ako vyliečiť zlomené srdce (Anna Bellová)

Predstavte si sobotné poobedie, ktoré môžete stráviť sama doma. Vonku prší a je chladno a vy sa schúlite pod deku v spálni alebo obývačke a zapnete si telku. Prvé, čo vám napadne, je pozrieť si nenáročný film a, to preto že sme ženy, nejaký sladký, ktorý by vás nemusel nútiť premýšľať, mal by šťastný koniec a vy by ste sa cítili milovaná.  Presne takto si predstavujem náladu, ktorú by vo mne vyvolal film podľa tejto knihy. Musím sa priznať, že veľmi neobľubujem diela zasadené do dnešných čias, ale to len preto, lebo odrážajú v podstate každý pocit či vzťah alebo prežívanie, ktorému je dnešný človek vystavený a práve to je niekedy najsmutnejšie. Tento román mi ale vrátil trochu ľahkej romantiky do života. Dielo sa v podstate čítalo samo. Obracala som stranu za stranou rýchlejšie, ako som si pôvodne myslela. Autorka svojím jednoduchým a ľahkým spôsobom rozprávania upúta hneď na začiatku. Veľmi sa mi páči, že nezaťažuje čitateľa zdĺhavými opismi postáv, prostredia či deja, ktorý s...